ANTON PAVLOVIČ ČECHOV: NEŠŤASTIE

            Istý muž vezie svoju chorú manželku do nemocnice. To, že niečo sa s ňou deje, si uvedomil až keď prišiel ako zvyčajne opitý večer domov a podľa starého zvyku jej začal nadávať a hroziť päsťou. A zbadal pohľad svojej ženy taký, akým sa na neho nikdy nepozerala. Jej starecké oči vždy mávali výraz krotký, až mučenícky – ako psi, ktorých veľa bijú a málo kŕmia. Ale v ten deň na neho žena hľadela inak – prísne a nehybne ako svätí na ikonách alebo umierajúci. Pochopil, že je zle.

            Ako ju na druhý deň viezol na saniach, rozprával jej celou cestou. V podstate to však bol rozhovor samého so sebou. Oženil sa s ňou pred štyridsiatimi rokmi. Vtedy bola mladá, pekná, z bohatého domu. Ulakomil sa na jej peniaze. Spolu mali predpoklady pre dobrý život, ale on, leňoch, keď práve nebol v krčme, ležal vyvalený doma na peci a takto premárnil svoj život. Nerušene, v opilom polozabudnutí, bez žiaľu i radosti. A zrazu, keď žena ochorela, pocítil v sebe bolesť a starosť. „Už ťa nebudem biť,“ sľubuje. „A či som ťa ja niekedy bil zo zlosti? Bil som len tak pre nič. Rád som ťa videl. A či ťa stále bolí ten bok?“

            Rozpráva svojej starkej a divným mu je, že sa jej na tvári netopí sneh, že jej tvár je akási popolavá, vosková, vážna. Chytí ju za ruku, a tá padne ako kus dreva. Pochopí, že starká zomrela. Muž plače. Ako rýchlo sa všetko deje na tomto svete. Jeden deň je jeho žena chorá a na druhý jej už niet. Nestihol si ešte požiť s ňou, vyrozprávať jej všetko, mať ju rád. A ona už umrela. Žil s ňou štyridsať rokov, a tie prešli ako vo sne. Pri opilstve, bitke a núdzi necítiš život. A ako na potvoru starká zomrela akurát vtedy, keď pocítil, že ju má rád, že nemôže bez nej žiť, že sa proti nej veľmi previnil. „Odznova keby som mohol žiť,“ pomyslí si muž.

            Obracia sane a vracia sa s mŕtvou ženou domov. Je unavený. Opraty mu vypadnú z rúk. „Veď kobyla dôjde domov sama, pozná cestu.“ Pospať sa mu žiada. A keď kôň zastaví, muž otvorí oči. Je pred akousi chalupou. Mal by vyjsť von a pozrieť, kde to je. Ale nechce sa mu. Spal by. V celom tele má takú lenivosť, že radšej nech zamrzne, ako by sa pohol... A nerušene zaspí.

            Prebudí sa vo veľkej izbe. Uvedomí si, že starkej treba pripraviť dôstojný pohreb. Je prekvapený, že vidí pred sebou lekára. Chce vyskočiť z postele, ale pocíti, že ruky a nohy ho neposlúchajú. „Kde mám nohy? Kde mám ruky?“ zhrozí sa. „Omrzli ti! No čo plačeš? Veď si si dosť požil života!“

            Neskoro je leňochovi ľutovať. Rýchlo mu jeho život pretiekol pomedzi prsty.

            Keď A. P. Čechov napísal túto poviedku, premýšľal, aký jej dá názov. Nakoniec ju nazval veľmi priliehavo. Nešťastie. Je naozaj nešťastím preflákať svoj život. A ešte väčším nešťastím je, ak človek vo svetlej chvíľke, kedy cíti šancu pre nový začiatok, aj túto svojou darebnosťou premárni. V rôznych obdobách sa príbeh lenivca z poviedky môže prejavovať aj v našich životoch.

            Myšlienku bdelosti a neustálej práce na sebe ukrývajú aj mnohé evanjeliové príbehy, ktoré čítame pri liturgii adventu. Majú nás prebudiť z vlažnosti a otupenosti: „Pán je blízko, bdejte! Lebo nepoznáte čas ani hodinu, kedy príde!“

(ČECHOV, A.P., 1953. Poviedky I. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1953.)

Svojou tvorbou som chcel len jednoducho a úprimne povedať: Pozrite sa sem, dívajte sa, aký zlý a nudný život vediete! Najdôležitejšie je, aby to ľudia pochopili. Keď to pochopia, budú musieť začať iný, lepší život. (...) Dovtedy však neprestanem ľuďom opakovať: Pozrite sa ako nudne a zle žijete! Nad čím tu plakať?“ (A.P. Čechov)